Ako v súdenej sieni päť rozhnevaných žien grilovalo tínedžera Jakuba

Autor: Jozef Tinka | 3.9.2020 o 10:28 | (upravené 3.9.2020 o 11:19) Karma článku: 11,38 | Prečítané:  9625x

Neverte, že dieťa zo všetkého vyrastie! Jedno nevhodné slovo vyrieknuté v nevhodnej situácii nevhodným spôsobom môže dieťa poznačiť na celý život (Ivan Štúr, renomovaný detský psychológ).

Príbeh tínedžera Jakuba (skutočné meno som zmenil) je o to dramatickejší, že ide o dieťa, ktoré trpí v dlhodobom rodičovskom konflikte a ktoré štát vystavil grilovaniu, nie nepodobnému policajnej nasratosti pri výsluchu zločinca. A pritom potrebovalo pochopiť a pomôcť...

Jakub je takmer pätnásťročný chlapec. Rozumný (inteligentný), sebavedomý a citlivý k svojej rodine. Má rád oboch rodičov a miluje svojho mladšieho brata. Majú spolu krásny vzťah. Lenže prešpikovaný bolesťou.

Rodičia neustáli manželstvo. Skĺzli do rodinnej vojny, ktorá sa vlečie roky rokúce. Vôbec nie je dôležité kto, čo a kedy. Príbeh podobný tisícom. Podstatné je, že jeden syn je u mamy, druhý u otca. Teda viac u otca. Jakub je totiž trochu rebel. Vadí mu matkino direktívne správanie, vadí mu, že tlačí na neho, aby sa správal ako sa jej práve žiada, a vadí mu, že sama sa často k nemu zachová úplne nečakane. Tak si robí po svojom.

S bratom je to inak. Mama ho drží na obojku. Nemôže k otcovi, k Jakubovi sa dostane len výnimočne. Problémom je, že mama je známa celebrita a to svoje sa snaží dosiahnuť aj cez celú sieť kamarátok, či známych na úradoch, súdoch, dokonca aj cez samotné ministerstvo spravodlivosti. Nijaká rozumná reč. Všetko len ja a ja a podľa mňa. Myslí si Jakub o mame, a tak sa aj deje.

Jakub má rád oboch rodičov. Nemá rád opraty, ktorými ho chce niekto pripútať k bezhraničnej poslušnosti. A najradšej má svojho malého brata. Spolu sa cítia bezpečne. Slobodne. Také niečo ako srdiečko v bavlnke.

Lenže je tu tá vojna! Jeden rodič vedie útočnú, druhý obrannú a ruiny rodičovského vzťahu zavaľujú najviac ich dvoch. Deti.

Jakub začal písať o pomoc.

Prvý raz 23. apríla 2019 napísal na Okresný súd Bratislava I.: „Dobrý deň, dajte prosím tento mail sudkyni Bajánkovej alebo tej, ktorá má mňa aj brata teraz na starosti. Odkedy som bol minulý rok na súde je všetko len horšie. Otcovi som vtedy sľúbil, že sa do toho nebudem starať, ale ja už nebudem ticho. Už minulý rok na súde som videl ako mama manipuluje brata, aj som to tam hovoril. A otáča ho proti mne ďalej a ešte aj klame do novín! To ako môže mama takto klamať a nikto si to neoverí? ... Nič po nej nechcem, len aby mi vrátila brata a prestala klamať a vydierať ma. Nech mám konečne pokoj. Nechcem už toto zažívať a teraz sa mám ešte aj báť či brata cez víkend pustí? Raz všetci zistia aká naozaj je, nikto ju nepozná. Vy neviete aká bola, keď bola doma. Len dúfam že si toto niekto prečíta a neskončı́ to v koši, lebo mama má známych všade. Dúfam, že tu nie...“

Narazil na ticho.

Napriek tomu, že podľa dohovoru o právach dieťaťa každý verejný orgán musí reagovať, keď sa ozve dieťa. Ihneď.

Jakub trpezlivo čakal. O rok neskôr, 10. marca 2020, napísal znovu: „Dobrý deň, minulý rok som vám poslal mail, ale do dnešného dňa sa absolútne nič nezmenilo. (...)  Stále iba čakám, že sa to zlepší (...) Nebudem len pozerať, ako prichádzam o brata... .“

Všade opäť tma a ticho. Ako v hrobke.

Preto 9. augusta, v nádeji, že aspoň v Rade pre práva dieťaťa nájde nejaké svetielko, poslal list, z ktorého vyberám: „Viete mi pomôcť, aby som neprišiel o svojho mladšieho brata? Už tri roky bojujem za to, aby som o nás neprišiel ale mama má všade známych a všetci jej pomáhajú. Brat rok plakával keď ho mama odniesla odo mňa a od otca z domu. Dva roky sme sa stretávali 4 dni v mesiaci. Brat na prstoch počítal dni koľko sa bude musieť vyspať, kým zase príde domov za mnou a otcom. Hovoril som aj na súde nikto ma nepočúval, komisárka pre deti s pani zo sociálky sa mi na súde vyhrážali, že keď nebudem chodiť k mame, tak prídem o brata. Vyhrážali sa aj fackami. Keď som potom písal na súd a prosil o pomoc, nikto sa mi ani neozval. Písal som aj prezidentke. Tiež zbytočne. Teraz sa mi mama snaží pomstiť a manipuluje brata. Hovorí mu veci, že ho nemám rád a aj to je dôvod, prečo k nej nechodím. Bojím sa však, že o neho prídem. (...) Brat sa narodil aj vďaka mne. Chcel som totiž brata a ja som bol ten, kto rodičov presviedčal, prosil a ten nápad do rodiny doniesol. Vždy som ho chcel...Prečo mám o neho prísť len preto, že mama odišla z domu a zobrala si ho ako majetok aj keď chcel byť so mnou?!“

Jakub ma úprimne dojal. A úprimne ma, prepytujem, nasral štát!!! Dohovor o právach dieťaťa hovorí, a naše zákony opakujú – počúvajte dieťa! Na Jakubove volanie však nikto nereagoval. Všetci zostali hluchí, aj keď majú uši. Nevidia, lebo v očných bulvách majú mince. Zrejme.

„Grilovačka“  na prvom bratislavskom súde

Boli ste niekedy v súdnej miestnosti? Aké ste mali pocity, keď ste kráčali do budovy súdu? Pokoj a pohodu? Alebo stiesnenosť a úzkosť? Dospelý človek, ktorý po prvý raz ide na súd, má z toho bobky, nieto ešte štrnásťročné dieťa.

Jakub vstúpil do pojednávacej miestnosti. Dvere sa zaklopili a okolo neho sa rozložilo päť rozhnevaných žien. V predstave tínedžera to muselo byť niečo ako rákoš divožienok. A to ešte netušil, ako mu tie ženy vyzlečú jeho intímny rodinný život do naha! Ako bude musieť hovoriť o svojich najskrytejších citoch k rodičom, bratovi, ako ho raz vysmejú, raz na neho nakričia, potom budú láskavé, aby vzápätí ukázali svoju nadvládu. Veď dospelí, nie?

Nazvali to vypočutie dieťaťa, ale v skutočnosti to bolo nie veľmi iné, ako presviedčanie disidenta eštébákmi k láske k socialistickej vlasti. Mal som z toho taký pocit. Miestami husiu kožu, podchvíľou ma zdvíhalo a chcel som sa rozbehnúť a vytrieskať tie ženy po holej. (Prepáčte dámy, ale vždy ma vytočí, keď sa ubližuje deťom. Vtedy strácam zábrany.) Či som tam bol? Ako to viem? Celý výsluch a nátlak k ľúbeniu mamy je na nahrávke, ktorú som si vypočul. (Mám ju k dispozícii.)

Nahrávku analyzoval renomovaný znalec z odboru detskej psychológie. Za všetko hovorí jeho záver: Malý Jakub bol na súde vystavený nátlaku, manipulácii a citovému vydieraniu! A podrobne rozoberá diletantstvo, tendenčnosť a absolútnu neprofesionalitu ľudí, ktorých pôvodnou úlohou bolo poznať názor dieťaťa a pomôcť mu. Namiesto pomoci bezbrannému dieťaťu si uzurpovali úlohu presvedčiť ho a vnútiť mu svoje myšlienkové vzorce.

Predstavte si, že človek príde celý ubolený k lekárovi, a ten mu začne nadávať, urážať ho, zahanbovať, kričať po ňom a potom mu povie, že mu chce vlastne iba dobre. Dieťaťu stačí jedno slovko, aby mu zmenilo celý život. Čo s ním urobí verejný výsmech, zahanbenie, kritika a strkanie nosov do jeho intímneho života?

Výsluch dieťaťa trval nekonečne dlho – jednu hodinu a dvadsaťjeden minút! Bez prestávky! Dieťa v zajatí piatich veľkých žien a v atmosfére, ako povedal skúsený detský psychológ, nátlaku, manipulácie a citového vydierania! A tým všetkým sa ešte ako červená niť tiahne vyvolávanie pocitu viny!

O akých absurdnostiach je reč výrečne ilustruje výber niektorých situácií a výrokov zo súdneho „vypočutia“ Jakuba:

● Ktosi podotkol, že vraj otec v nejakej situácii plakal. Jakub sa dušoval, že neplakal, ibaže ak od šťastia a od dojatia. Na to kolízna opatrovníčka, ktorá má byť na strane dieťaťa, sa začala hlasne smiať. S-m-i-a-ť! Bezočivo chlapca vysmiala...

● Päťčlenná „úderka ochrany práv detí“ sa unisono snažila Jakuba presvedčiť, že vlastne všetkému je na vine on (vyvolávanie pocitu viny v priamom prenose):

Kolízna opatrovníčka: „..stále čakáš, že mama sa zmení, ale začať musíme od seba a potom od  

                                    tých druhých...“

Prokurátorka: „...si myslíš, že môžu sa tie vzťahy zlepšiť aj medzi mamou a otcom pokiaľ ty

                       budeš mať takýto postoj nenormálny k mame?

Sudkyňa: „...chodíš do cirkevnej školy, tam nemáte desatoro?

Jakub: „Čo je desatoro?

Komisárka: „...božích prikázaní...“

Sudkyňa: „...ako ctiť si otca, matku svoju...“

A teraz perla od ženy, ktorá prišla na súd zastupovať záujmy dieťaťa:

Kolízna: „...ale aj keď mamina vidí, že jak sa správaš a chodíš do cirkevnej školy,  tak si dá

               otázku, prečo by mala dať brata do tej školy; do školy, kde ich nenaučia elementárne

               veci...cti si otca i matku svoju. To je prvý boží zákon...“

               A potom ešte: „...keď brat uvidí, že ten vzťah k mamine sa nemení, tak sa nebude  

               musieť s tebou chcieť stretávať, aj to sa môže stať...to vás už rozdelí, už fakt naveky...“

Ochrankyňa potom pridala na razantnosti, aby dieťaťu dala jasne najavo, že mu ide o jeho dobro. Použila životné skúsenosti, možno od nejakej prababičky alebo sa inšpirovala macochou v kultovom Mrázikovi:

Kolízna: „...no a ty môžeš bohu ďakovať, lebo odo mňa by už vyletela jedna!!!...“

Komisárka: „...a ja ťa práve navádzam k tomu hľadať vzťah k mamičke...“

Kolízna: „...aj ty máš tienisté stránky ako každý...“

Prokurátorka: „...je problém ako sa ty vyjadruješ o svojej mame...“

Jakub: „...to si myslíte vy...“

Komisárka: (KRIČÍ!)“... ja ti dám že my! Prečo?! Kto z nás má záujem?!

Komisárka: „...nemáš dobrý názor, opakujem nemáš dobrý názor!...Ty si dieťa!

Nedávno herec a zabávač Maroš Kramár pred televíznymi kamerami poškrabkal maskérku po zadnici. Celé Slovensko zdúpnelo. Nechajme bokom či oprávnene alebo nie. Porovnajme si citlivosť na túto tému s citlivosťou k deťom, vystaveným kontaktu s verejnou mocou.

Každá príručka varuje, že vyvolávanie pocitu viny u dieťaťa je psychickým týraním. Na tomto výsluchu vyvolávali pocit viny takmer každou vetou... Vyvolávanie strachu je psychickým týraním. Koľkokrát na tomto grilovaní zaznelo, že chlapec príde o brata, keď neposlúchne múdre tety, dospelých, ktorí ho chcú zmeniť? A – že za inej situácie by už dostal facku. Od kolíznej opatrovníčky, ktorá prišla chrániť záujem Jakuba.

Toto by malo zdvihnúť ľudí zo stoličiek! Odborne sa tomu hovorí sekundárna viktimizácia, situácia, kedy má štát pomôcť, ale ešte zosilňuje utrpenie vlastným týraním. Nie, netreba sa báť nazývať veci pravými menami – Kramár sexuálne obťažoval, a päť žien na súde psychicky týralo dieťa.

Všetci majú plné ústa najlepšieho záujmu detí, že ako citlivo treba k nim pristupovať, načúvať ich potrebám, zaobchádzať s nimi v rukavičkách. A potom príde k veci – a deti necháme napospas ľuďom, ktorí neškrabkajú, ale rovno ryjú jazvy! (Je mi ľúto, ale inak, ako takouto expresívnou hyperbolou, nedokážem vyjadriť rozhorčenie nad grilovaním dieťaťa.) Slabšia povaha, alebo hoci o niečo menšie dieťa, by sa mohlo psychicky zrútiť!

Kto to bol?!

Viem, ale nepoviem. No môžete sa napríklad pýtať okolo seba – ak hovoríme o sudkyni, mohla by to byť Jana Janics Bajánková? Ak hovoríme o kolíznej opatrovníčke, mohla by to byť Margita Vlasovová? Ak sa tam spomína prokurátorka, mohla by to byť Karolína Staroňová? Vieru Tomanovú, ktorá si privyrába k dôchodku ako komisárka pre deti, pozná už celé Slovensko. Neprekvapila. A bola s ňou jej zamestnankyňa Katarína Janíková? Tak akosi nevdojak som si spomenul práve na tieto mená, ale, možno budú znieť iným inak...

Osobne som presvedčený, že nielenže došlo, ako povedal znalec, k citovému vydieraniu, nátlaku a manipulácii, ale aj k flagrantnému porušeniu základných práv dieťaťa.  Podľa môjho názoru a dlhoročných skúseností by som povedal na rovinu – toto dieťa zažilo psychické týranie!

Nedávno obliehali štátne inštitúcie tzv. vymazaní rodičia. Takí, čo stratili deti. V dôsledku manipulácie a vymývania mozgov jedným z rodičov. Nešlo teda o frustráciu tínedžera pre manipulatívne správanie matky, nešlo iba o akúsi demonštráciu svojbytnosti dieťaťa ako povedzme u Jakuba, ale o urážky, ponižovanie či fyzické útoky a o odmietanie (zavrhnutie) jedného z rodičov vlastnými (zmanipulovanými) deťmi... Prečo potom súd a celá suita štátnych ochrancov nepresviedčali tieto deti podobným spôsobom ako Jakuba, že musia ľúbiť, že musia byť ústretové a pochopiť druhého rodiča, že musia s ním byť?

Možno by sa malo začať premýšľať o nepotizme, klientelizme, či priamo o korupcii?

Raz darmo, dieťa si na Slovensku ani neškrtne, ak nejde o „našich“ rodičov. Dohovor o právach dieťaťa? Zákony? Najlepší záujem? Ako kedy a ako pre koho...

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Z klebety o peniazoch Matovičovcov v Arca Capital vyrobil kauzu až sám premiér

Matovič je formálne jeden z najchudobnejších politikov.

Stĺpček Petra Schutza

Matovič má problém s krízovou komunikáciou

Arca Capital sa najviac podobá na kópiu Ficovho účtu na Belize.


Už ste čítali?