Prečo Zuzana Čaputová pri diplomovke Igora Matoviča zakopla

Autor: Jozef Tinka | 19.7.2020 o 23:57 | Karma článku: 10,99 | Prečítané:  41996x

Kauzu Matovičovej diplomovky sprevádza mizéria žurnalistiky a názorový chaos hneď v niekoľkých smeroch.

Do mediálneho diskurzu vstúpila aj pani prezidentka vyhlásením, aká je sklamaná z nesúladu medzi všeobecnými očakávaniam a aktuálnym stavom napĺňania hodnotových kritérií novou vládou; a že sa ocitáme na veľkej hodnotovej križovatke.

Čo však tvorí tú križovatku? Darebáctvo jedného študenta? Alebo?

Dobre. Podvádzanie, i jeho zľahčovanie je neprípustné. Postaviť si emblém vzdelania na ukradnutých myšlienkach je niečo ako kapitánske výložky Andreja Danka. Alebo chrapúnstvo voči alma mater. Alebo aj huncútstvo sebavedomého, postpubertálneho loptoša. Nič viac, a nič menej. Taký loptoš totiž nemôže svoje darebáctvo vykonať bez spolupáchateľov. Bez školiteľa, ktorý musí prácu poznať a musí vedieť! Bez recenzenta, ktorý musí prácu nie prelistovať, ale preštudovať! Bez ctihodných akademikov v komisii pre štátne skúšky, ktorým štát delegoval dôveru a zodpovednosť, aby dohliadali na poctivosť emblémov vzdelania. Bez darebáctva tejto plejády akademikov by loptoš zostal iba loptošom bez diplomu.

Položil si vôbec niekto otázku, ako je možné, že jedna novinárka dokázala poľahky odhaliť to, čo neodhalilo niekoľko akademikov na najprestížnejšej univerzite?!

Takže, ak chceme porozumieť mizérii časti novinárov a závanu politiky v káraní, zaznievajúcom z prezidentského paláca, musíme sa posunúť. K premise spolupáchateľstva.   

Skutočne až pri kauze diplomoviek sme sa ocitli na križovatke hodnôt? Nedostali sme sa skôr na kruhový objazd?

Štvrťmiliónu voličov vôbec neprekáža strana, ktorú vedie človek s obrazom mafiánskeho poskoka, hochštaplera a sexuálneho predátora, ktorý kadiaľ chodí, deti robí? Na akých hodnotách stojí mentálny svet týchto ľudí?

Popri nich stojí ďalších cez dvestotisíc voličov, ktorí zbožne vzhliadajú k fúzkatému chlapcovi, ktorý sa zamiloval do gardistických uniforiem a všetkých naokolo sa snaží presvedčiť, že nacizmus bola láska k vlasti a kresťanská viera, a holokaust ani nebol. Na akých hodnotách stojí mentálny svet týchto ľudí?

A čo cez 700 000 ficovoličov, ktorých neodradila ani vražda novinára, rozkradnuté miliardy a ukradnutý štát? Na akých hodnotách stojí mentálny svet týchto ľudí?

Skutočne je pre Slovensko fatálnou otázkou hodnôt práve diplomovka?

No je.

Ale úplne inak, ako sa táto mediálna agenda komunikuje. Inak, ako naznačuje vyhlásenie pani prezidentky.

Centrom a cieľom hodnotového boja s vlajkou vysokoškolských titulov nemôže byť len Matovič, Kollár a Gröhling, ale systém a kvalita školstva ako takého. Nemôžeme volať len po hlavách politikov a zároveň cudne mlčať a nežiadať hlavy akademikov. O tých predsa musí ísť predovšetkým. Oni zostali na tých školách. Oni naďalej rozdávajú tituly na základe udrbaných diplomoviek. Oni naďalej prznia vzdelanie. Tak do čerta, prečo nechceme ich hlavy?! Je to mediálne nezaujímavé? Alebo?

Úroveň učiteľov, či vôľa študentov učiť sa, alebo aj otázka akademickej slobody je osobitná téma. A ak chceme vziať odhalenia o ukradnutých diplomovkách z dobrého konca, musíme ich využiť na širokú verejnú diskusiu o tom, aké vzdelanie sme vôbec na Slovensku schopní ponúknuť. Pretože kvalita vzdelania je o peniazoch, o materiálnych i sociálnych podmienkach, o hodnotách, ktoré učíme naše deti už po prvom vstupe do školy, etc.

Súčasný charakter debát vymedzuje a posilňuje iba čiernobiele videnie sveta. Zamyslel sa niekto nad tým, že tento spôsob mediálnej debaty mieri k tomu, aby sme s loptošskými diplomovkami spláchli všetkých a všetko? Aj tých, čo napriek všetkému a všetkým, robia dobré meno svojmu stavu?  V tomto vidím hodnotovú križovatku – nekritické hulákanie po každom výkriku ako ozvena. Pravda je tam, kde je ozvena najhlasnejšia. Pravda sa nehľadá, pravda sa vytvára!

Druhý rozmer súdov o Matovičovej diplomovke spočíva v časovom oblúku.

Prípad sa stal v roku 1998 a vyšiel na svetlo sveta v roku 2020. Čo sa dialo tých 22 rokov? Kradol ten študentský loptoš? Podvádzal? Žil nepoctivo? Ubližoval blízkym? Aký bol jeho životný príbeh? Nezaslúži si akýkoľvek človek, ktorý raz zlyhá, odpustenie? Má byť za jeden zlomyseľný skutok zatratený až do konca života? Má mu spoločnosť vystaviť žltý pas?

(Spomínate si na Jeana Valjeana z Bedárov? Zlodej. A napokon sa z neho vykľul altruista, ktorý zachránil mnohých ľudí od hladu, od trápenia i od smrti... Napriek tomu mal žltý pas – stigmu na celý život. Odsúdencom vtedy dávali žltý pas, aby každý, až do konca sveta, vedel, že ten človek bol vo väzení. Jedno, či spravodlivo, alebo nespravodlivo. Bol. Nijaká druhá šanca. Štvanec naveky.)

Z Matovičovej diplomovky sme urobili žltý pas.

A prečo mizéria žurnalistiky? Lebo za všetko môžu zlí novinári? Nemali písať o tých diplomovkách? Mali radšej mlčať?

Nie, nemali mlčať. A mali písať.

Lenže ako novinári. Mizéria nie je v tom, že písali, ale v tom, ako písali. Právom hanobili, čo bolo hanebné, ale vzali to nevyvážene.  Prečo nešli do škôl a nepýtali sa všetkých – školiteľov, recenzentov, členov štátnicových komisií ako dopustili také darebáctva? Pretože novinár nemôže byť sudcom. Lebo: zlodej a podvodník je natoľko vzdialený darebáckemu študentovi ako narkoman Trubanovi, ktorý okúsil drogy. Napriek tomu v jednom prípade ide o osudové zlyhanie a previnilca treba politicky popraviť, kým v druhom prípade išlo o mladícku neuváženosť, chybu a treba ju prepáčiť. Ako verejnosť prepáčila pani prezidentke. Pochybnosti o jej advokátskej licencii po tom, čo sa advokátstva vzdala. Nikto nežiadal, aby stiahla svoju kandidatúru. A všetci, ktorí máme oči a vidíme, a máme uši a počujeme, dnes vieme, že bolo veľmi, veľmi šťastné, že z tej zlomyseľnosti politických súperov nevyvodila politickú zodpovednosť .

Nikto nevytiahol žltý pas.

Ak novinár prekročí tenkú hranicu medzi informovaním a súdením, už nejde o novinárčinu, ale o mediokraciu.

Malý príklad o tom, ako sa dá moc zneužívať v médiách a o tom, ako ju niektorí talentovaní novinári dokážu šikovne využívať.

Mám dôkazy ako sa dvaja novinári z vplyvných médií vyhrážali aktivistovi, že ak bude verejne vystupovať, tak si ho podajú, majú jeho citlivé materiály a iné možnosti. Jednoducho sa im nepáčili jeho názory. Preto, nech zostane radšej ticho, on sa nemá čo verejne angažovať. Normálne to dali ako na Kočnera. (Spomínate si, že ak neprestanete o mne písať, začnem o vás zbierať špinavosti.)

Ak sa pôjde aktivista brániť, bude to ako s puškou na tanky. Lebo kritizovať novinárov sa automaticky rovná útoku na nich a na slobodu slova. Často je to pravda. Ak sa novinár ocitne pred súdom býva to zvyčajne šikana a snaha umlčať ho. Platí to však vždy? Aj v takomto prípade?

Aj to je mediokracia. Zneužívanie moci. Symbolickej moci médií, ktorá má zdrvujúci účinok. Neraz rovnajúci sa sociálnej vražde...

V čom zakopla moja pani prezidentka? Nevšimla si žltý pas. Aj v práve platí princíp, že čím viac času uplynie od protiprávneho skutku, tým sa jeho zlý dopad na spoločnosť znižuje. O to viac, ak vinník prešiel sebareflexiou a žije poctivo a je pre spoločnosť prospešný.

V čom je mizéria žurnalistiky? V tom, že vynášajú súdy bez toho, aby mali k tomu mandát a kompetencie. V tom, že neraz-nedva pravdu nehľadajú, ale volia ľahšiu cestu, a pravdu si vytvárajú. (Česť a úcta čestným, etickým a pracovitým novinárom, pretože ich rola je nenahraditeľná.)

Kto si v mojom blogu našiel obhajobu darebáckej diplomovky a jej autora, nič nepochopil. Lebo mne vôbec nešlo o obhajobu neobhájiteľného, ale o hodnoty, ktoré tvoria päť princípov etickej žurnalistiky: (1) pravda a presnosť, (2) nezávislosť, (3) spravodlivosť a nestrannosť, (4) zodpovednosť a – (5) ľudskosť.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Už ste čítali?