Nestrieľajte na Havrana alebo ako uvidieť hranice slobody slova

Autor: Jozef Tinka | 22.5.2020 o 19:16 | Karma článku: 4,66 | Prečítané:  1095x

Máme spoločný problém menom Michal Havran. Ako spoločnosť. Jedni hovoria o nehoráznom výsmechu, ktorý treba exemplárne potrestať, druhí sa zľakli zamykania úst. Kriku z jedného i druhého brehu zaznelo už viac ako na kolotočoch. 

Skúsme teraz taký vecný mediologický (skúmajúci proces ako sa slovo/idea stáva materiálnou silou)  pohľad na vec. Treba síce väčší priestor, ale verím, že sa pochopíme, a že vydržíte až do posledného riadku tohto textu.  

V zdravom prostredí je problém dobrou príležitosťou postaviť sa k nemu ako k výzve a jeho vyriešením posunúť spoločnosť k lepšiemu vnímaniu seba samej. Sarkastický fejtón (nejde o komentár) Michala Havrana „Pošlite Kuffu do cirkusu“, ktorý sa stal zámienkou na kriminalizáciu novinára, nastolil výzvu inštitucionalizovať vnímanie slobody prejavu spôsobom, ktorý by dával flexibilné možnosti rozlišovať medzi hate speech a sarkastickým fejtónom alebo politickým pamfletom. Medzi hate speech a sarkazmom v žurnalistike je totiž tenká hranica, ale diametrálny rozdiel.  Podobne ako je rozdiel medzi ženskou nahotou v porne a v umení.

Naša sloboda slova je veľmi mladá a neskúsená, je vystavená mnohým rizikám. Preto považujeme za dôležité zdôrazniť, že nie všetko je také, ako sa na prvý pohľad môže javiť. Psychológ Paul Ekman sformuloval teóriu, ktorú nazval Othellova chyba. Hovorí o tom, že sú situácie, kedy si vonkajšie prejavy nesprávne vykladáme ako dôkazy. Hovoríme napríklad, že právo treba vykladať v duchu zákona, v žurnalistike je to aktualizačný moment a autorský zámer. Duch zákona alebo autorský zámer môže občas uniknúť pozornosti a spôsobiť Othellovu chybu resp. chybné rozhodnutie. V prípade hodnotení a niektorých reakcií na Havranov sarkastický fejtón došlo k rozpojeniu tzv. sémantického trojuholníka (znázorňuje základné vzťahy medzi objektívnou realitou, myšlienkovou oblasťou a jazykovou oblasťou) a vytrhnutiu sémantických významov z kontextu, čiže narušil sa pôvodný autorský zámer a textu sa vtisol úplne odlišný význam.

Nikto z urazených nevzal do úvahy meritórnu časť textu, v ktorej autor hovorí o „množstve vzdelaných, láskavých a starostlivých katolíkov, ktorí sa hanbili rovnako, ako sa hanbili všetci, ktorí videli“ manipulatívne, až fašizoidné správanie a činy osoby, ktoré sa stali aktualizačným momentom fejtonistovho pranierovania. Naproti tomu žalobca pracuje akoby s referenčným výrokom „Prelátom vyhovujú čo najdebilnejší veriaci,“ pričom výrok vyčlenil z konceptuálneho rámca fejtónu. Tým mu dodal vlastný, svojský význam. Len podotkneme, že podľa Slovenského synonymického slovníka (Jazykovedný ústav Ľ. Štúra SAV) má pojem „debilný“ až 101 alternatívnych významov. Medzi inými ho možno interpretovať ako „nedômyselný“, či „nezmyselný“ alebo „nerozumný“. Sám autor dáva k takejto interpretácii pojmu „debilní“ dôvod, keď v ďalšej časti textu uvádza, že „utvrdzuje (rozumej Kuffa, pozn. JT) svojich poslucháčov v iracionálnom vnímaní sveta“.

Pochybnosti o účelovom výklade významu slova „debilita“ umocňuje napríklad výskum spoločnosti Corporate Consulting Group. Riaditeľ Vladimír Synek v kontexte skúmania aktuálnych spoločenských problémov objasňuje, že debilizácia spočíva v nepochopení skutočných – najmä emocionálnych – potrieb človeka ako tvora sociálneho a nielen tvrdo racionálneho.

Ak teda fejtonista hovorí o láskavých a starostlivých katolíkoch a namieta, že preláti potrebujú debilných veriacich, znamená to, že pokladá veriacich všeobecne za „debilných“ alebo to znamená, že kritizuje predstavy prelátov, ktorí nechápu potreby človeka?

Otázkou zostáva sarkazmus. Teória žurnalistiky považuje sarkazmus, ako výrazový aparát, za legitímny žáner, najmä vo fejtóne.  „Je najviac pod vplyvom autora, ktorého postoj sa presadzuje využívaním sugestívnych prvkov: hnev, sarkazmus, žiaľ, humor.“ (Mistrík, 1997)

Takáto žurnalistická prax sa zhoduje aj s názormi Európskeho súdu pre ľudské práva vo veciach slobody prejavu. Podľa jeho ustálenej rozhodovacej praxe „právo na slobodu prejavu neplatí len pre »informácie« alebo »myšlienky« prijímané priaznivo, či považované za neškodné alebo nedôležité, ale aj pre tie ktoré sú nepríjemné, šokujú, či znepokojujú štát alebo akúkoľvek skupinu spoločenstva. Navyše, sloboda tlače sa taktiež vzťahuje na preháňanie alebo dokonca provokáciu. [Pozri de Haes a Gijsels proti Belgicku, 24. február 1997, ods. 47, Správy o rozsudkoch a rozhodnutiach 1997 I].“

Súd rozlišuje aj medzi faktom a hodnotiacim úsudkom s odôvodnením, že „zatiaľ, čo existencia faktov môže byť preukázaná, pravdivosť hodnotiacich úsudkov sa nepreukazuje. Požiadavku na preukázanie pravdivosti hodnotiaceho úsudku nemožno splniť a takáto požiadavka sama osebe porušuje slobodu prejavu, ktorá tvorí podstatnú súčasť práva chráneného článkom 10. Tam, kde vyhlásenie prerastie do hodnotiaceho úsudku, môže primeranosť zásahu závisieť na tom, či existuje dostatočný skutkový základ pre napadnuté vyhlásenie, pretože dokonca aj hodnotiaci úsudok bez akéhokoľvek hodnotiaceho skutkového základu na jeho podporu môže byť prehnaný. [Pozri napríklad Feldek proti Slovenskej republike, č. 29032/95, ods. 75-76, ECHR 2001 III; Jerusalem proti Rakúsku, č. 26958/95, ods. 43, EHCR 2001-II; a i.].“

Zaujímavosťou je štúdia neuropsychológov z Kalifornskej univerzity, podľa ktorej neschopnosť osvojiť si sarkastické reakcie môže byť varovaním o rozvíjajúcom sa ochorení mozgu. Ak chcete zostať zdravý, musíte používať sarkastické poznámky častejšie, tvrdia vedci a jedným dychom dodávajú, že sarkazmus je užitočný pre naše duševné zdravie.

V zmysle európskych štandardov slobody prejavu treba rešpektovať judikatúru článku 10 európskeho dohovoru, ktorý chráni nielen formálnu (vlastný akt), ale aj substantívnu (obsah) slobodu prejavu. Sloboda prejavu je živým základom demokracie a osoba požívajúca svoje náboženské slobody nemôže očakávať, že bude vyňatá z kritiky, musí tolerovať odlišnú vieru i nepriateľský náhľad na vlastné náboženstvo. Je nevyhnutné zohľadňovať tiež spoluzavinenie obeti, akou mierou sa na mediálnej pozornosti podieľa a či neprispieva k urážlivému zobrazeniu svojimi výrokmi, či konaním (E. Holubová, 2012). Fejtonista reaguje na verejné aktivity zobrazovanej osoby a nesie minimálny vecný základ.

Po dôkladnej analýze kauzy Havranovho Kuffu sme odhalili mnohé pochybnosti, ktoré, ak zostanú nevyjasnené, môžu v novinárskej obci katalyzovať tzv. chilling effect  (umŕtvujúci účinok) pri plnení verejnej role médií, spôsobiť medzinárodnú blamáž a ďalej zhoršiť postavenie Slovenska v hodnotení slobodnosti slobody slova.

Veríme, že naše pochybnosti kompetentní zohľadnia v ďalšom postupe pri vyšetrovaní novinára Michala Havrana a že sa zasadia mierou svojej autority o zachovanie európskych štandardov pri rozhodovaní o slobode prejavu, najmä  v kontexte čl. 10 Dohovoru o ľudských právach.

Utíchne streľba na Havrana, ako si to želal Marián Kuffa?

P.S.: V čom je rozdiel medzi Havranom a Rostasom? Vo všetkom. O tom nabudúce.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Už ste čítali?