Američania odkazujú Jane Dubovcovej: Ide o klamstvo...

Autor: Jozef Tinka | 12.2.2017 o 20:18 | Karma článku: 7,47 | Prečítané:  2482x

Jana Dubovcová je slušná žena. Niekedy však nestačí byť slušným človekom. Niekedy treba aj súdnosť, alebo kriticky premýšľať, alebo nesedieť len v kancelárii a nerobiť telefonické prieskumy. Život si vyžaduje viac.

Napríklad načúvať. Alebo zájsť medzi ľudí. Nehovorím, že Jana Dubovcová, pred časom Biela vrana, neskôr politička a teraz odchádzajúca ombudsmanka, medzi ľudí nechodí. Netvrdím, že nerozmýšľa kriticky, a celkom určite vyniesla na svetlo Božie niekoľko tém, ku ktorým sa spoločnosť stále stavia cudne. Ale nie všetko, čo je Dubovcová sa blyští.  

Komu by nevzkypela žlč, keď počuje sex a deti? A drogy. A zneužívanie. Každému z 500 000 čitateľov nedávneho virálneho blogu o dievčati z Čistého dňa vzkypela žlč. Aj Jane Dubovcovej. Právom? Vraj, nič netreba preverovať, veríme matke! Dobre. Nič ma do toho, nebol som tam, nikoho nepoznám, nech sa v tom vyznajú kompetentní.

No jednému rozumiem – mladému dievčaťu. Z čista-jasna sa ocitlo so svojou intimitou nahé pred celým národom. Všetci z blogu vedeli, čo môže vedieť len najlepšia kamarátka. O sexe, o pohlavných chorobách, o vzťahoch v rodine, o zdraví i nezdraví, o ... Len povážte, ktorá z mladých dievčat by sa zo slobodnej vôle postavila pred médiá, aby začala o sebe tvrdiť, že je pobehlica s pohlavnými chorobami a brala drogy? Ktorá?

Jana Dubovcová – popri tom povyku o Čistom dni, o zneužívaní mladistvých a o všeličom inom – si nevšimla, že niekde tíško vzlyká schúlená mladá dievčina, ktorú ide zachraňovať celé Slovensko. Proti jej vôli. Bez toho, aby sa jej niekto spýtal...

Neviem, kde je pravda o Čistom dni, ale viem celkom určite, že ani jeden jediný detský život sa nesmie obetovať na boj proti nefunkčnému systému.

Jana Dubovcová, keď hovorí o zlom systéme ochrany detí, hovorí pravdu, ale nevidí deti. Hoci len to jedno. Dievča, ktorej ideály bojovníkov za čistotu, zničili život. Ak nie navždy, tak celkom určite nadlho!

Pre les, Jana Dubovcová, nezbadala strom. A tomu sa už hovorí politika, pani Biela vrana.

Ombudsmanka nevidela toho viac. Nerozoznala deti od plesnivého rožku.

Tisícky detí trpia rodičovskými spormi, chorľavejú, prichádzajú o dušu, priskoro dospievajú, pretože dieťa, ktoré pocíti bolesť, stráca detstvo. A systém im nevie pomôcť. Ani tak, ako pomáha dospelým, keď si v obchode kúpia plesnivý rožok. Na ochranu spotrebiteľa vám totiž štát zaplatí advokáta. Deťom pred súdom nie.

Bolo nás sedem, keď sme pred tromi rokmi z Rady pre práva dieťaťa prišli za pani Janou Dubovcovou a hovorili – deti pred súdom nemajú právnika. Je to zlé, zlé, zlé. A Biela vrana hovorí – je to v poriadku, deti majú kolízneho opatrovníka. Síce bez právnického vzdelania, ale majú.

V tej chvíli to bola reč systému ústami ombudsmanky.

Život však tiekol iným korytom.

Onedlho totiž prišiel škandál. S malým Marcom. Spomínate si? A pani ombudsmanka s veľkou vážnosťou vyhlásila – dieťa potrebuje advokáta! Nič viac. Opäť len žblnk...

Najhoršie je, keď sa klame!

Ombudsmanka sa pridala ku klamstvám. Lenže, kto podporuje klamstvá, kto sa pod ne podpisuje, akoby bol aj sám klamár. Opäť ide o deti. Len o deti...

Ombudsmanka vyhlásila, že neexistuje niečo, na čo reálne trpia tisícky detí. Nejde o to táranie, ide o poškodzovanie detských životov. Vyhlásenie malo preukázateľne silný dosah na myslenie viacerých sudcov. A tak ombudsmanka mierou vrchovatou prispela k deštrukcii myslenia tam, kde si nevedia poradiť a opierajú sa o spomínané vyhlásenie.

O čom to je? O tzv. syndróme zavrhnutého/odcudzeného rodiča. Ide o mentálnu manipuláciu detí jedným  z rodičov po rozvode s cieľom, aby dieťa vytesnilo zo života toho druhého rodiča. Vymývanie mozgu ako v sekte. Až 153 000 detí na Slovensku trpí rôznymi psychickými poruchami (nezverejňovaná štatistika Národného centra zdravotníckych informácií) v dôsledku konfliktov medzi rodičmi.

Z vyhlásenia ombudsmanky, a skupiny ďalších inštitúcií, však vyplýva, že nič také neexistuje. Najmä, že ten syndróm nie je žiadna diagnóza, a že aj Americká psychiatrická asociácia tvrdí, že celý syndróm je len obyčajný fejk (fake – falošný).

Američania však odkázali – to nie je pravda! Nikdy sme sa o (ne) existencii syndrómu zavrhnutého rodiča nevyjadrovali! Naopak – v roku 2016 sme pod tlakom skúseností dospeli k presvedčeniu, že syndrómom zavrhnutého rodiča sa treba vážne zaoberať, pretože ide o veľmi vážnu formu psychického týrania detí. O skryté domáce násilie.

Opýtal som sa ombudsmanky, kde na tie tvrdenia vo vyhlásení prišla. Neviem, opýtajte sa na ministerstve spravodlivosti. Ja som sa spoľahla na nich. Tak som napísal na ministerstvo spravodlivosti, nech mi poskytnú dôkazy o svojich tvrdeniach. Odtiaľ mi odpísali, že oni nemajú s tým vyhlásením nič spoločné. Išiel som za odborníkmi. Ako to je? Všetci unisono šepkali – áno, syndróm je realita, ale – nehovorte tomu syndróm, nahneváte úradníkov! Atď.

Jana Dubovcová teda podpísala niečo, o čom nemala ani tušenia! Ba čo horšie – odvolávala sa na autoritatívnu zahraničnú inštitúciu, ktorá mala zdieľať jej názor. A pritom – lož ako vyšitá!

Ombudsmanka, Biela vrana, slušná žena ľahkovážne, bez toho, aby si overila, čo hovorí (podpisuje), dala sudcom glejt, aby zmanipulované deti neriešili a aby ich nechali v krutom stave polosirôt žijúcich rodičov. Bez domyslenia dôsledkov...

Na Radu pre práva dieťaťa sa medzičasom obrátilo veľa rodičov – čo máme robiť? Dieťa sa asi zbláznilo? Mali sme krásny vzťah a po rozvode je z môjho dieťaťa akési mršiatko – odmieta ma, nadáva, ponižuje, uráža ma. A na súde mi vravia – nič sa nedeje. Pozrite si vyhlásenie na stránke ministerstva spravodlivosti.

Jana Dubovcová urobila nesporne veľa dobrého. A správneho. Žiaľ, neubránila sa schématizmu a nechala sa vtiahnuť do politických marketingových hier. Aj na to treba myslieť pri hodnotení jej mandátu, aby sa jej nasledovníčka vyvarovala podobných chýb. Pretože, nič nie je v živote len biele alebo čierne.

P. S.:

Otázka na zamyslenie: Ak ústavný činiteľ podpíše niečo, a nevie o tom nič (podľa vlastných slov), ako sa dá veriť jeho slovám? Ak verejný činiteľ nekriticky prevezme názor iného (názor, nie fakty!), ako sa môžeme spoľahnúť pri iných tvrdeniach, že sú objektívne?

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Kiska ukončil dlhoročný spor, vymenoval nových ústavných sudcov

Ústavný súd bude po takmer troch rokoch opäť v kompletnom zložení.

ŠPORT

Pre Cígera bol nepotrebný. Ramsayho budeme poslúchať, tvrdí

Do reprezentácie sa vracia Baranka.


Už ste čítali?