Ako poslankyňa Petrík ukázala, že cisár je nahý

Autor: Jozef Tinka | 29.4.2016 o 0:36 | Karma článku: 12,08 | Prečítané:  5757x

Na sociálnych sieťach zahrmela správa, že poslankyňu Simonu Petrík nepustili na rokovanie parlamentu, pretože mala so sebou šesťmesačnú dcérku. Pravidlá to vraj nedovoľujú.

Abstrahujme teraz naše myšlienky od úvah o tom, či deti patria do Národnej rady Slovenskej republiky, či je správne, aby matky nosili deti do práce alebo či je to dobré pre dieťa. Abstrahujme, pretože pre dieťa je dobré všetko, čo je prejavom rodičovskej lásky a starostlivosti.

Musím poslankyni Petríkovej úprimne poďakovať, pretože sa jej podarilo niečo nečakané – ukázala, že cisár je nahý! Všetci vykrikujú ako im záleží na deťoch, pritom sa však správajú akoby dieťa bolo iba číslom spisu. V tejto krajine sú deti na poslednom mieste! Presne tak, ako parlament v prípade malej Zorky, sa voči deťom správa štát, keď sa ocitnú v krízovej rodine alebo potrebujú inú pomoc a ochranu. Deti za dvere, lebo dospelí rokujú! Keď dospelí rozhodujú o deťoch, deti čupia schúlené v kúte a trasú sa chvost trasorítky s obavami, čo sa stane, keď rozhodnú čo je v jeho najlepšom záujme.

Vidím v tom jasnú symboliku – štátny paternalizmus, teda prístup založený na tom, že rozhodujeme bez toho, aby sme videli, cítili a vnímali dieťa. Sociálky fungujú schematicky a výsledkom je fungujúci nefunkčný systém sociálnoprávnej ochrany detí, ktorý pomáha „produkovať“ malých psychiatrických pacientov. Len v rokoch 2010 až 2014 (podľa štatistiky Národného centra zdravotníckych informácií) navštívilo 153 000 detí až 354 000 krát psychiatrické alebo psychologické ambulancie. Každé siedme dieťa trpí nejakou psychickou poruchou v dôsledku zlých vzťahov medzi rodičmi. Pre nekonečné súdne prieťahy, keď každý desiaty prípad dieťaťa na súde trvá najmenej rok a pätina z nich dokonca oveľa dlhšie ako dva roky, trpí emočným zneužívaním najmenej 40 000 detí.

Dohovor o právach dieťaťa, aplikované aj cez  nálezy ústavného súdu, odkazuje k tomu, že pokiaľ ide o deti, nesmie sa postupovať rigidne, teda nekompromisne a prehnane prísne podľa predpisov, ale musia sa uplatňovať prístupy, ktoré sú v danej situácii k dieťaťu čo najcitlivejšie. Poslankyňa Petríková stála pred dilemou – splniť si poslaneckú povinnosť alebo dieťa odložiť v šatni, ako fašista Krúpa svoju zbraň? Vyhodnotila situáciu ako bežná, zodpovedná matka – na niekoľko minút vojsť do rokovacej sály aj s dieťaťom. A štát zrúkol – von! Tu rozhodujeme o budúcnosti tejto krajiny, teda vlastne o budúcnosti našich detí, a deti tu nemajú čo robiť!

 Môžete ma zožrať racionálnymi argumentmi, že dieťa v parlamente nemá čo robiť, že predavačka si svoje dieťa do práce nevezme, že ... hocičo. Jedno však neprekričíte – keby štát ctil deti reálne, keby to mal vžité v krvi a nie iba v papieroch, tak by nikoho ani len nenapadlo riešiť, či Zorka Petríková je v šatke na matkinej hrudi, ktorá práve sedí v parlamente, alebo nie.

Možno sa niekomu bude vec javiť ako somár z komára, ale v tomto prípade ide o priam symptomatickú symboliku – vzťah politiky k deťom. Vzťah nie deklarovaný, ale vzťah skutočný. Vzťah, v ktorom je dieťa svetlom a nie tieňom...

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Trumpizmus. Politický smer, ktorým sa neriadi ani Donald Trump

Medzi republikánmi po týchto voľbách už neplatí konsenzus z Reaganovej éry, že strana by mala byť konzervatívna.

KOMENTÁRE

Štartuje nová éra Ameriky, Trump sa stáva prezidentom

Časť sveta sa bude s obavami prizerať, ako napĺňa volebný slogan.


Už ste čítali?