Vôbec to nepreháňam. Führer ĽSNS (čítaj NSDAP) sa stal fenoménom, ktorý musia odteraz brať všetci vážne – zaplatíme mu za nacistickú propagandu cez príspevky štátu, budeme živiť z daní ĽSNS (NSDAP), otvoríme mu dvere parlamentu, budeme sa tváriť, že všetko je výsledkom demokratického výberu voličov a musíme to demokraticky rešpektovať, budeme sa pýtať čo na to Führer, aby nás nerozniesol po verejnosti a nerozširoval si svoj elektorát. Bezradne počúvame ako „začala nová historická éra a ide oslobodzovať Slovensko“, zrejme od neSlovákov (čítaj čistiť árijskú rasu od Slovanov, Židov a Cigáňov), ako treba zavrieť hranice, lebo sa musíme chrániť od podľudí z iných krajín; ako urobí zemský raj to napohľad, pretože budeme si všetko robiť sami a nič od nikoho nepotrebujeme, atď.
V roku 1933 nastúpil v neďalekom Nemecku k moci Adolf Hitler – na základe demokratických volieb. K moci ho vyniesla nespokojnosť širokých vrstiev spoločnosti so situáciou, s tým, že štandardné strany nedokázali efektívne vyriešiť dlhoročnú frustráciu obyvateľstva. Vstúpil do malej nevýznamnej strany a – ostatné už poznáte, alebo si stačí vygoogliť, lebo aj internet si – na rozdiel od mnohých Slovákov – pamätá. Hitlerov slovník bol tiež o spravodlivosti, rovnostárstve, demokracii a – pacifizme! Jeho interpretáciu týchto hodnôt neprežilo 40 000 000 detí, žien a mužov.
Nehaňme voličov? Ide len o vzdor proti systému, nie sú to fašisti?
Žiaľ, asi to bude trochu inak. Pretože každý Führerov volič mal k dispozícii viacero alternatív pre svoj vzdor, no vybral si fašizmus. Voľba ĽSNS (NSDAP) nie je o túžbe po zmene, o tom, že nechceme už skorumpovaných politikov, že chceme lepšie žiť, etc. Pretože tieto riešenia Führer nemá. Iba o nich hovorí. Je rozdiel vedieť, a je rozdiel hovoriť. Vždy platí, že ak chceš spoznať človeka, pusť ho k práci. A Führer síce veľa hovorí ako úspešne vedie župu, no nikto to nijako nehodnotil, lebo sa tým ani nechcel zaoberať. Stačí povedať. Nikto však nevníma, ako sa na župnom úrade úspešne rozvíja rodinkárstvo, zneužívajú sa peniaze a všetko to, z čoho sú dnes ľudia frustrovaní, sa deje aj tam. Len sa to deje v menšom, deje sa to za hluku oslavných tirád o úspechoch, ktoré ani nie sú úspechmi, ako skôr vybratými hrozienkami z pokazenej bábovky.
Nikto nepotrebuje vidieť. Stačí počuť. Aj keď reč je o koze a skutky o voze...
Nikoho nezaujíma, že pred časom Najvyšší súd Slovenskej republiky rozpustil Führerovu politickú stranu Slovenská pospolitosť – Národná strana, ktorej hlavným cieľom bolo podľa ich slov „budovať nový Slovenský stavovský štát na národnom, kresťanskom a sociálnom princípe, vystúpenie Slovenskej republiky zo Severoatlantickej aliancie (NATO) a vyhlásenie vojenskej neutrality, ... úzka spolupráca so slovanskými štátmi a vystúpenie Slovenskej republiky z Medzinárodného menového fondu a ostatných organizácií, ktoré ničia slovenský národ a štát.“
Strana sa zviditeľnila svojimi verejnými vystúpeniami v oblekoch pripomínajúcich uniformy Hlinkových gárd. Počas niekoľkých vystúpení odsúdili SNP ako „protislovenský boľševickýpuč a medzinárodnú akciu zradcov“. Kritizujú parlamentnúdemokraciu a pri kritike neobídu ani heslá o „cigánskych príživníkoch a parazitoch“, „maďarskýchšovinistoch“ či „sionistickej loby“.
Stúpenci počas prejavov často skandovali heslá ako „Slovensko si nedáme!“, „Sláva Tisovi!“ alebo „Nech žije vodca!“. Niektorí občianski aktivisti požadovali zákaz tejto strany, ktorý sa napokon uskutočnil. (Pozri https://sk.wikipedia.org)
Nikto si nevšimol, že po rozpustení SP-NS ten istý Führer založil síce inú stranu – ĽS-NS (NSDAP), ale program zostal. Zostal, hoci sa umiernil, aby ho znovu legálne nerozpustili a aby sa dostal do parlamentu – ako svojho času Adolf Hitler. Keď mu nevyšli revolúcie a nepokoje, pochopil, že sa musí k moci dostať zhora – cez parlament...
Zrazu sa ocitáme vo fašistickej krajine. Nestačí sa dištancovať, nestačí si myslieť, že „ja nič, ja muzikant“ – prebudili sme sa do fašistickej reality. A tak, keď zajtra pôjdeme na dovolenku, povedzme do Švajčiarska, a recepčná pri zapisovaní údajov z pasu zbadá Slovakia, nebuďme prekvapení, že sa zháči a bude na nás hľadieť s dešpektom. Ak sa pri Ženevskom jazere spoznáme s fajn ľuďmi a oni sa spýtajú, a my povieme, nečudujme sa, že im zmrzne úsmev na perách...
Vezmite napríklad takých šmejdov popri cestách, ktorí kšeftujú s mačacím zlatom. Bežný človek im nepovie inak ako rumunskí cigáni. Pritom Rumuni sú slušní a vzdelaní ľudia, tých šmejdov je oproti obyvateľstvu Rumunska len hŕstka, ale... A podobných príkladov je viac. Spomeňte si.
Nečudujme sa preto, že odteraz sme – slovenskí fašisti! (Ani Španieli neboli všetci fašistami, a za Franka presne takto vnímali každého Španiela za hranicami jeho domoviny.)
Stali sme sa fašistickou krajinou.
Každý jeden z nás si odteraz nesieme tento branding Slovenska.
